Emil Horváth: Mal som veľké šťastie

Nik by mu nerátal, že tento rok oslávi už sedemdesiat rokov. Akčný a vitálny muž, známy herec a režisér, ktorému v Búrlivom víne pridelili jednu z hlavných úloh. A v seriáli vydržal doteraz.


ETV: Peter Marcin spomenul, ako si do svojej šou Neskoro večer pre vás pripravil zábavnú scénku. Vychádzala z povesti, ktorá vás sprevádza, že ste tak trochu neurotik. Ide len o fámu, ale je na tom niečo pravdy?
Ako herec pôsobím už od roku 1968. VŠMU som končil v minulom storočí a už počas štúdia som pracoval s režisérmi. A pokiaľ si pamätám, nikdy som nemal žiaden konflikt. No práve najmä v mladosti, a to čiastočne pretrváva, ma často vytočila ľudská hlúposť. Jedna židovská múdrosť hovorí, že cap je nebezpečný spredu, kôň zozadu a hlupák zo všetkých strán. V civilnom živote občas bývam netrpezlivý, čo je zrejme dôsledok toho, že vždy som toho chcel veľa stihnúť. Vo svojej profesii som sa však snažil na tejto vlastnosti popracovať. O tom je naše povolanie, musíte trošku zmeniť svoju podstatu, nedá sa nič robiť! Dnes mám dojem, že aj túto vlastnosť z mladosti som nejakým spôsobom eliminoval.
ETV: Ja som si myslela, že naopak, možno v súkromí taký vôbec nie ste, no pre váš vášnivý herecký prejav vám táto vlastnosť prischla.
Dramatické postavy, ja som na ne mal šťastie a pohral som ich neúrekom, dávajú priechod práve výbušnejším emóciám, možno takto nejako to vzniklo. Divák si aj dnes herca spodobňuje s tým, v čom ho vidí.
ETV: Ešteže vám v tom Búrlivom dali takú kladnú postavu. Vy sa nemusíte brániť, keď vás s ňou stotožňujú.
To je tiež sporné, v prvej sérii totiž táto postava až taká kladná nebola. Ivan Dolinský krivdil vlastným deťom, nepripúšťal akýkoľvek dialóg, ulovila ho žena, s ktorou chodil jeho syn...
ETV: Jeho jadro však ostáva číre.
Asi je to taký Don Quijote, ktorý bojuje s veternými mlynmi.

Emil Horváth
ETV: Pred rokmi ste sa objavili v Ordinácii v ružovej záhrade, no veľmi rýchlo ste z deja zutekali. Priam som nadobudla dojem, že dlhodobý seriál nie je nič pre vás. A zrazu ste v Búrlivom a dlho.
Do Búrlivého som išiel jednak preto, že som poznal Danicu Halákovú – so svojimi rodičmi mi robila dvornú prekladateľku v divadle West, kde som inscenoval veľa anglických hier – a tiež, že postava Ivana Dolinského ma zaujala. Povedal som si, že to skúsim už aj preto, aby som si odskúšal, aké je to robiť dlhodobý seriál, čo je pre nás hercov vlastne novodobý fenomén. Náročnosťou a rýchlosťou jeho výroby som bol zo začiatku aj šokovaný, musím však tiež povedať, že za tie roky som nezažil pohodovejší štáb ako práve pri Búrlivom víne.
ETV: Asi aj vďaka tomu sa to dá tak dlho vydržať.
Áno, pretože ono je to určitým spôsobom nápor. U mňa dvojnásobný. Popri Búrlivom som nakrúcal tiež seriál Ulica na Nove. Boli to náročné dva roky, no napríklad moja seriálová kolegyňa Hana Maciuchová opúšťa Ulicu po 9 rokoch! Toľko rokov zasvätiť seriálu, to by som už asi v mojom veku neriskoval. (Smiech.)Práca v seriáli má svojej úskalia, no pokiaľ dostanete dobrú rolu, je čo hrať. V Ordinácii som bol náhodná postava, a keďže som nevidel jej ďalší vývoj, radšej som zo seriálu odišiel úplne.
ETV: V Ordinácii sa po vašom boku ocitla Emília Vášáryová, Kamila Magálová, v Búrlivom víne najnovšie Zdena Sudenková. Majú pred vami rešpekt, dostávate partnerky na úrovni!
(Smiech.) Asi to tak celkom nie je. Iste, prihliada sa na to, aby ste si s partnerkou sadli, no vždy je to na režisérovi a dramaturgii.
ETV: Vy do toho nehovoríte? Nedupnete si – tú nechcem, túto mi dajte!
Pokiaľ niečo režírujem, tak áno. (Smiech.) Ako režisér mám právo vybrať si, ako herec už nie.
ETV: Myslíte, že Česi sú v seriáloch stále lepší ako my, keď sú diváci ochotní pozerať ich i celé desaťročie?
Čo sa týka seriálu Ulica, desiaty rok vysielania bol doteraz vôbec najsledovanejší. Na rozdiel od nás, Česi majú so seriálmi dlhoročné skúsenosti. Ich výroba je sofistikovanejšia ako u nás a v mnohom rozdielna. Avšak porovnávať sa veľmi nedá, to už je otázka trhu. Stačí, ak si otvoríte stránku divadlo.cz a zistíte, že v Prahe je 90 divadiel. Spočítajte ich v Bratislave. Keď sa v Čechách vyrábajú filmy, participujú na nich všetky komerčné televízie spolu s verejnoprávnou. Raz film odvysiela jedna, potom druhá... Český trh je iný a podstatne väčší. Keď som raz v Čechách odpovedal na otázky na internete, prišlo mi asi tisíc otázok! To sa ani nedá zodpovedať.

Emil Horváth a Zdena Studenková
ETV: Pamätáme si vás ešte z martinského divadla. S manželkou Vierou Richterovou ste išli z jednej hlavnej úlohy do druhej. Nikdy vám nezazlievala, že kým vy ste v Bratislave urobili hviezdnu kariéru, ona odchodom z Martina veľa stratila?
V hereckej profesii je to tak, že pri všetkom talente, a moja žena je mimoriadne talentovaná, potrebujete i šťastie a byť v správnom čase na správnom mieste. Moja manželka bola vždy dobrá manželka a dobrý rodič – to, že sa nám syn vydaril, je predovšetkým jej zásluha. Nedávno som videl na ČT2 film Svět nic neví a uvedomil som si, že počas jeho nakrúcania som vlastne trištvrte roka nebol doma. Moja manželka bola v činohre na Novej scéne, kde som ja pôsobil ako režisér, a účinkovala aj v mojich inscenáciách. Ďalšie pekné obdobie sme mali, keď sme spolu hrávali v divadle West. A dnes? Divadlo je skôr o mladých ľuďoch a moja žena seriálové ponuky, a mala ich niekoľko, odmieta. Nie je sama, kto hovorí, že týmto uponáhľaným spôsobom nedokáže pracovať. Ja som mal veľké šťastie, pritom som trikrát začínal: v martinskom divadle, na Novej scéne a napokon v SND. V našej branži je veľa náhod a ja sa už tridsať rokov snažím vysvetľovať svojim študentom na VŠMU, že musia byť trpezliví a stále pripravení, aby, keď príležitosť príde, vedeli ju využiť. V tomto je naše povolanie kruté – herec každý večer dokazuje opodstatnenosť svojho bytia na javisku. A ja mám len jedinú túžbu – vedieť odhadnúť, kedy už treba odísť.

Zdroj: Eurotelevízia