Šumienka a ja

ZUZANA HAASOVÁ (34) prišla na rozhovor so sovičkou, ktorá sa hneď stala najväčšou atrakciou. „Nemám ju namiesto psíka. Som sokoliarka!“ trpezlivo vysvetľovala všetkým zvedavcom.
Zuzana Haasová
Mať doma sovu je veľká vzácnosť. Ako ste k nej prišli?
Z.H.: Tento nápad som nosila v hlave už asi 5 rokov, len som o ňom nerozprávala, lebo mi to pripadalo ako niečo nedosiahnuteľné. Zbierala som sovičky na náhrdelníkoch a náušničkách, ale potom som si povedala, že už nebudem míňať peniaze na hlúposti a radšej si zistím, či by som nemohla mať živú sovičku. Dozvedela som sa, že to nie je jednoduché, nestačí si spraviť krátky kurz, ale treba absolvovať ročnú sokoliarsku školu. Išla som však do toho a nedávno som urobila záverečnú skúšku z troch predmetov, takže už som sokoliarka! Možno to pri mne vyzerá ako „hop-šup“, nie je to tak. Musela som obehať úrady, vybaviť povolenia, no vybojovala som si to a teraz mám Šumienku, ktorá ma počúva na „tramtadadá“.
A môžete si ju všade brať so sebou – ako správna cirkusantka!
Z.H.:
Presne tak, moja babička vždy hovorila: „Ty si taká cirkusáčka!“ (Úsmev.) Šumienku ešte len učím, aby sa nebála ľudí a nových vecí. Keď sme minule boli umyť auto, zľakla sa hluku a okamžite sa mi schovala pod krk ako malé kuriatko! Hoci mi sokoliar povedal, že sova ma vníma len ako „žrádlo“ a  je bezcitná, vidím, že na mňa reaguje. Keď ma vidí, šuští, takže musí mať aj nejakú emóciu. Stále ma fascinuje, ako sa každú chvíľu mení a dokáže niečo nové.
A keď si ju vycvičíte, bude s vami aj vystupovať?
Z.H.:
To ešte neviem. Predsa len to nie je žiaden psík, ale chránený živočích, musím na ňu dávať pozor. Ale vidím, akú obrovskú radosť majú deti, keď ju môžu pohladkať. Keď bola úplne maličká, pripomínala skôr sivého potkana, no deti ju okamžite vedeli identifikovať: „Aha, sova!“ Užívam si, že sa mi podarilo splniť si tento sen. Myslím, že keď po niečom veľmi dlho túžite, tak sa to dá. Len si to treba vybojovať. Aj Romanku som si vybojovala. Tak to robím vždy, celý život. (Úsmev.)
Na obrazovke sme vás naposledy videli v Paneláku. Kým vašich kolegov jeho koniec poriadne zaskočil, pre vás to asi nebol žiadny šok – viackrát ste v seriáli „skončili“ a potom vás zase vrátili do deja. Ako ste prijali jeho koniec?
Z.H.:
Naozaj to pre mňa už na konci nebol šok, tak to proste chodí – som tam, kde ma odveje. Bola som vďačná za to, že som tam vôbec mohla byť. Veľmi si to vážim, nemusela som sa o nič starať, bolo to pre mňa oveľa jednoduchšie ako práca v mojom divadle Haaf, kde si musím všetko vymýšľať a vybavovať sama... Aj keď sa Panelák skončil, nebola som v strese, že budem bez práce, lebo som to zažila už veľakrát – teraz už viem, ako sa v takej situácii správať. A okrem toho, mám veľa svojej roboty, 
takže mám čas na tie moje nekomerčné veci, ako sú vystúpenia s kapelou The Susie Haas Band a Divadlo Haaf pre deti.
No keby prišla ponuka z televízie, asi by ste ju neodmietli. Aká rola by vás lákala?
Z.H.:
Určite by ma tešila akákoľvek ponuka, ktorá by bola niečím nová. Rada robím seriály, lebo ma baví vytvárať príbeh. Lákalo by ma zahrať si vo filme alebo v krátkom seriáli, pretože je to úplne iná filmovačka ako pri denných seriáloch. No aj tie majú svoju výhodu. Keď robíte denný seriál, už tých ľudí tak dobre poznáte, že sa medzi nich vždy tešíte. V Paneláku bola strašná sranda a už keď som išla na nakrúcanie, cítila som v bruchu tie príjemné motýle.

Zuzana Haasová a Roman Luknár v seriáli Panelák
Do vašej panelákovej rodiny určite patril Roman Luknár, s ktorým ste boli nielen seriáloví partneri, ale aj priatelia. Stretávate sa po skončení nakrúcania?
Z.H.:
Nie je na to čas, každý z nás má nejakú prácu. A hlavne, Romi veľmi potrebuje svoj pokoj, vzduch, stromy, takže najlepší spôsob, ako byť jeho priateľom, je nechať ho dýchať v tom, čo má rád a nevyrušovať ho. Ale vždy si zavoláme či napíšeme, keď je niečo nové, alebo len tak. Keď som bola chorá alebo mi bolo ťažko, vždy tam bol Romi a pomáhal mi – ďakujem mu. Takže aj keď sa Panelák skončil, my ten svoj Panelák stále máme.

Zdroj: Eurotelevízia