Pavol Hammel

Jeho Medulienka má už cez štyridsať, a predsa ju každý pozná. Muž, ktorý jej vdýchol nesmrteľnosť, vraví, že každému mladému umelcovi želá aspoň jeden hit, na ktorý sa nezabúda. On ich má desiatky.
Stáva sa mu, že ho v obchode či v krčme vítajú slovami: „Á, Medulienka prišla!“ Inak, žena, ktorá dostala toto sladké meno, do reálneho života ani srdca Pavla Hammela nikdy nezasiahla. „O tom by mohol rozprávať akurát Kamil Peteraj ako autor textu,“ naznačuje spevák. „Pikantné na tom však je, že Medulienku som na žiadnu veľkú platňu nezaradil. Pre mňa to bola len obyčajná pesnička. Dnes sa možno účelovo robia hity: niečo sa vymyslí a potom to dookola tlačia poslucháčom cez rádia. My sme najprv napísali pesničku a vôbec sme netušili, čo z toho bude.“ Pavol Hammel vraví, že ho vždy inšpirovali básne, texty – kvalitné od renomovaných autorov –, na ktoré napísal hudbu. Podstatné bolo, aby sa ako interprét s textom stotožnil. V jeho súkromnom zozname vlastných najlepších pesničiek nie sú tie, ktoré si spievali všetci. Aj preto nedávno vydal album The best of, kde je dvadsať piesní blízkych jeho srdcu: Vždy keď pília krásny strom, Už sa chlapec z detstva poberá, Kreditka srdca, Dnes už viem...

 


Začínal v pätnástich
„Nikdy som sa nepokúšal spraviť hit, to si vybral ľud. Darmo budem ľuďom do uší tlačiť nejakú baladu, keď si oni vyberú trebárs Pri poslednom litri vína. Pritom som ho urobil z recesie,“ vraví kráľ populárnej hudby sedemdesiatych rokov, ktorý začínal už v pätnástich. Mal len šestnásť, keď skupina Prúdy získala prvé miesto na prehliadke beatových skupín, v sedemnástich zložil svoju prvú pesničku. S Prúdmi začal spolupracovať textár Boris Filan, Hammelov spolužiak z „esvéešky“. Ďalší textár Kamil Peteraj, pre zmenu spolužiak Mariána Vargu, kvôli Prúdom nechal konzervatórium.
Pavol Hammel je ortodoxný „Blavák“. Z Bratislavy pochádzali nielen obaja jeho rodičia, ale už i jeho starí rodičia. „Ako decko som nikdy nebol na dedine, živú kravu som ani nevidel,“ zabáva sa muzikant, ktorý najprv hral na husliach – jeho otec bol hustlistom v SND –, od nich prešiel ku gitare a tej ostal verný. A hoci mal rozbehnutú kariéru, začal študovať právo a aj ho skončil. „Dnes si mladí muzikati myslia, že keď sa im náhodou niečo podarí, už sú za vodou. Nie je nič horšie, ako namýšľať si úspech. Začínali sme v šesťdesiatych rokoch, vyšla nám platňa, ale stále sme netušili, či sa tým bude dať aj uživiť. A ja som nechcel chodiť hrávať do baru a, napodiv, dobre som sa učil. Vzdelanie nikdy nie je zbytočné, aspoň som neostal úplný truľo.“
Ako právnik sa nikdy neživil, úspech si totiž nemusel namýšľať, on ho mal. Hity prichádzali jeden za druhým, rovnako ako úspešné albumy – každý rok jeden: Zvoňte zvonky, Zelená pošta, Šľahačková princezná, Hráč, Stretnutie s tichom, Čas malín... Celkovo tri desiatky, posledné, Nočnú galériu a The best of, minulý rok. Na konte má i kultový muzikál Cyrano z predmestia: s Mariánom Vargom zložili hudbu, Kamil Peteraj a Ján Štrasser napísali texty, réžie sa ujal Ivan Krajíček. „Napísali sme muzikál, keď to u nás ešte nebolo v móde. Na tú dobu to bol nevídaný počin, rocková muzika zaznela na pódiu Novej scény.“

Stáli pri ňom všetci svätí
Keď 25. augusta 1976 spadlo do jazera Zlaté piesky lietadlo a nik z pasažierov ani posádky neprežil, spevákova rodina si myslela, že aj on je mŕtvy. „Osud? Asi áno, keby som nebol spoločensky unavený a nezaspal priamo na letisku, už by som tu nebol,“ rozpráva spevák. „V rukách som držal palubnú vstupenku a čakal na odlet. Ale keď volali cestujúcich, už som to nepočul: dve minúty pred odletom som zaspal. Náhle som sa zobudil a začal som sa rozčuľovať, ako ma tu mohli nechať. A najviac ma štvalo, že som sa nemohol dovolať domov – z búdky sa medzimesto volať nedalo. Doma boli presvedčení, že už nežijem. Do Bratislavy som sa vrátil až ďalším lietadlom.“
Dnes spevák, ktorý sa znovu narodil, žije v dome v Devíne, je ženatý, má dve dcéry i vnuka od dcéry, ktorú vyženil. Koncertuje (jeho koncert v Prahe bol dva mesiace vopred vypredaný) a je tiež spolumajiteľom agentúry Rock Pop, ktorá organizuje i Bratislavské jazzové dni. A keď má čas, maľuje: výstavy mal už v Oravskej i v Šariškej galérii.
Vraj v sebe nenosí žiaden splín ani sentiment. „Čo bolo, bolo, nová doba si žiada nové veci, to je prirodzené.
Dnes je SuperStar, kedysi bola Bratislavská lýra a bola dokonca lepšia v tom, že sa hľadalo 24 nových pesničiek. Zažil som úžasné veci, robím, čo mám rád, čo viac si môžem priať?!“

Autor: Silvia Lispuchová