Matej Landl: Chcel by som byť chatárom!

Keď pred štyrmi rokmi bojoval s pocitom vyhorenia, zvažoval, že si dá OD HERECTVA PAUZU a skúsi robiť niečo iné. No nakoniec prišiel na to, že by bez divadla nevydržal ani pol roka.

ETV: Panelák čaká väčší príklon ku komediálnemu žánru. Čo vy na to?
M.L.: Teším sa z toho. Ľudia dnes pociťujú veľký stres, nie sú dobré zaplatení, takže musia mať 2-3 zamestnania a potom nemajú čas na svojich blízkych ani sami na seba. A keď sa človek po tých dvoch zamestnaniach vráti domov, skôr príjme na obrazovke niečo komediálne, ako by sa mal pozerať na ďalšie stresy, tragédie a agresívne scény.
ETV: Vaša seriálová linka však bola vždy skôr komická. Už ste sa naplno zžili s Egonom?
M.L.: V divadle som väčšinou hrával vážne postavy, takže Egon mi prišiel veľmi vhod a rýchlo som si ho obľúbil. Som rád, že som v sebe odhalil aj komediálnu linku a teším sa na každé nakrúcanie.
ETV: V Paneláku sa už po tých rokoch musíte cítiť naozaj ako doma, dokonca ste si v ňom zahrali aj so svojím psom Adenom. Aj on dostal honorár?
M.L.: Zarobil si aspoň na granule. (smiech)
ETV: Vy „panelákové“ deti síce nemáte, ale občas prichádzate do kontaktu so seriálovými Terezkou a Miškou. Ako sa vám s nimi hrá?
M.L.: Sú to veľmi talentované deti, milé a prirodzené, sláva im našťastie nestúpla do hlavy. Vždy ma prekvapí, aké sú disciplinované a ako dobre ovládajú texty. Zrejme je to aj vďaka rodičom, ktorí ich na nakrúcanie výborne pripravujú. A pre mňa je to vždy milá spolupráca a oživenie.

 


ETV: Vy sám ste začali hrať ako 10-ročný. Viete si predstaviť, že by ste boli detských hercom dnes?
M.L.: Dnešná doba je rýchlejšia, hektickejšia, prednosť dostali iné žánre a už sa v nich nejde tak po myšlienke ako kedysi. Kým v minulosti v každej rozprávke dobro víťazilo nad zlom, dnes to tak nie je. Rozprávky sa zmilitantňujú, je v nich plno agresie, čo je podľa mňa na škodu veci... No hoci sa hovorí, že dvakrát nevstúpiť do tej istej rieky, ja by som do nej bez váhania vstúpil ešte raz. Som rád, že som sa vtedy rozhodol pre herectvo. Samozrejme, keď som mal 10 rokov, ešte som netušil, že to bude moje povolanie. Vtedy to bola pre mňa skôr veľká zábava.
ETV: Nemali ste neskôr pocit, že ste kvôli filmovačkám prepásli skutočné detstvo?
M.L.: Vôbec nie, naopak. Moje detstvo bolo úžasné aj vďaka zážitkom, ktoré sa diali popri nakrúcaní. Keď sme museli dlho čakať na pekné počasie, hodiny sme sedeli v kaviarni a ja som počúval úžasné debaty medzi režisérmi, kameramanmi a hercami. Keď sme točili seriál Spadla z oblakov, strávili sme 4 mesiace v Tatrách. Čo už môže byť krajšie! Pravdaže, nakrúcanie bolo aj náročné. Neboli to žiadne prázdniny: vstávali sme pred šiestou ráno a keď vyšlo slnko, už sa točilo.
ETV: Vaša mama nám prezradila, že ste dokonca mali vďaka filmovačkám lepšie známky!
M.L.: To je pravda. Keď som nakrúcal seriál Spadla z oblakov, trištvrte roka som nebol v škole. Mal som individuálny študijný plán a nad sebou Damoklov meč, že ak sa mi zhorší priemer, rodičia ma nepustia nakrúcať. A tak keď som sa z Tatier vrátil na týždeň domov, celý čas som len sedel nad knihami, až ma musela mama vyháňať von. Naozaj som to vtedy bral veľmi zodpovedne.
ETV: Inšpirovala vás práve vaša mamička, herečka Eva Landlová, aby ste sa dali na herectvo?
M.L.: Asi áno a na začiatku mi tiež nesmierne pomáhala. Keď som prichádzal k väčším postavám, ktoré už mali viac textov, robila mi sparing partnerku a učila ma správnu intonáciu. Mama je určite jedným z mojich najdôležitejších učiteľov herectva.
ETV: Vraj sa jej vždy opýtate na jej názor, ale aj tak si všetko urobíte po svojom!
M.L.: (smiech) Na mojej mame sa mi veľmi páči, že nemá v sebe opičiu lásku a nechváli nekriticky každú vec, ktorú som v živote urobil. Samozrejme, ak som sa jej v niektorom predstavení páčil, tak ma vychvaľovala až do nebies, ale ak som v niečom poľavil, nemala problém ma skritizovať pod čiernu zem.
ETV: Vaša mama neopustila javisko ani po osemdesiatke. Ako sa jej dnes darí?
M.L.: Má 81 rokov a pritom je stále vitálna, húževnatá a má úžasnú pamäť. Keď som bol nedávno u nej, opäť mi rozprávala celú svoju hereckú cestu a vedela si spomenúť na všetky postavy, ktoré hrala pred 60 rokmi! A keď začala rozprávať ešte aj ich texty, pozeral som ako puk. Nekonečne ju obdivujem, je to úžasná žena. Ak sa ja pri mojom spôsobe života dožijem osemdesiatky, myslím, že už ani nebudem vedieť, ako sa volám a kde bývam!
ETV: Po otcovi ste zase zdedili zmysel pre humor. Je pravda, že ste už ako dieťa výborne rozprávali vtipy?
M.L.: Áno, naučil som sa to od otca. Vraj ma ako dvojročného doniesol do práce, postavil na stôl a ja som zabával celú kanceláriu vtipmi. Už vtedy som mal tendenciu baviť ľudí okolo seba, ergo predvádzať sa. (smiech)
ETV: A to vám zostalo až dodnes?
M.L.: Asi áno, inak by som ani nemohol byť hercom.

 


ETV: Zažili ste však aj chvíle, keď ste mali chuť seknúť s herectvom?
M.L.: Klamal by som, keby som tvrdil, že 40 rokov robím divadlo s rovnakou vášňou a ani na chvíľu som nezapochyboval o tom, či ho budem robiť celý život. Myslím si, že každý herec občas zažije frustrujúce obdobie, keď prídu pocity únavy, opotrebovania a vyhorenia. Nie všetky inscenácie, v ktorých hráte, vám hneď prirastú k srdcu a nie všetky hráte s rovnakým nadšením, hoci vždy musíte odviesť 100-percentný výkon. Ja som mal pocit vyhorenia asi pred štyrmi rokmi, keď som rozmýšľal nad tým, že si dám na rok dva prestávku a oddýchnem si od herectva. Ako to pole, ktoré musí raz za 3 roky ležať úhorom. Našťastie som to neurobil. V poslednej chvíli som sa zmobilizoval a našiel v sebe energiu ísť ďalej.
ETV: Poškuľovali ste vtedy po nejakom inom zamestnaní?
M.L.: Veľmi dlho som nad tým rozmýšľal a nakoniec som prišiel na to, že by som nedokázal odísť od herectva. Už po polroku by ma to ťahalo späť, lebo som už od divadla závislý. Ale lákali by ma aj iné zamestnania. Celý život napríklad túžim byť chatárom na horskej chate alebo prevádzkovať penzión. Keď som študoval na VŠMU, tri roky sme prevádzkovali vysokoškolský klub a to ma veľmi bavilo – robil som čašníka, upratovača, vyhadzovača... Neviem, či sa k tomu ešte niekedy dostanem.
ETV: Možno v tej osemdesiatke.
M.L.: Alebo keď vyhrám športku. (smiech)
ETV: A keď občas príde tvorivá kríza, čo vám pomáha opäť sa naštartovať?
M.L.: Vybavím si voľný víkend a utečiem na chalupu, kde môžem vypnúť - doslova. Som totálne zžitý s prírodou a najbližšia civilizácia je hodinu pešo. Stromy, ticho, zeleň, práca – to všetko má vie úžasne nabiť.
ETV: A máte potom vôbec chuť vrátiť sa do Bratislavy?
M.L.: Nemám. (smiech) Keď odtiaľ odchádzame, najmladší syn sa zvykne pýtať: „Oci, nemohli by sme tu zostať ešte aspoň mesiac alebo aj pol roka?“ To by sa páčilo aj mne.
ETV: A čo baví vašich troch synov?
M.L.: Najmladší Maťko je tretiak a Jojo ôsmak na základnej. Najstarší Jakub študuje kameru na VŠMU a mám veľkú radosť, keď vidím, ako ho to pohltilo. Už sa teším na to, ako si o 5-6 rokov zahrám vo filme, kde bude za kamerou môj syn.

Zdroj: Eurotelevízia