Jana Hubinská

Čas je môj nepriateľ

Zmysel pre humor nestratila ani vtedy, keď musela dvakrát bojovať s rakovinou a zostala bez práce. Vďaka seriálu KOLONÁDA sa však opäť vrátila na obrazovku, kde ako prísna primárka vzbudzuje rešpekt. „Teším sa, že ma všetci berú ako sekeru,“ priznáva s úsmevom.

 


ETV: V Kolonáde vás vidíme ako blondínku, ale v skutočnosti ste sa nedávno premenili na brunetku. Prečo tá náhla zmena?
J.H.: Na jeseň som mala hrať malú rolu v českom seriáli Cesty domů, tak sme sa s tvorcami dohodli, že trošku zmeny nezaškodí. Tmavé vlasy som doteraz mala len v seriáli Zdivočelá země. Priznám sa, je to pre mňa nezvyk, no tiež výborné mimikry. Aspoň môžem nenápadne odpočúvať, čo si myslia ľudia o Kolonáde. (Smiech.)
ETV: V Kolonáde hráte riadnu sekeru. Ako vám sadla rola prísnej primárky?
J.H.: Mám pocit, že roky hrávam kladné charaktery ťažko skúšaných žien, Preto je príjemné, keď zrazu dostanete trochu inú postavu. Teším sa, že ma teraz berú ako tú sekeru. (Smiech.)
ETV: V skutočnosti ako sekera vôbec nepôsobíte, no inak je vám rola z Kolonády akoby šitá na mieru. Aj vy ste silná žena, ktorá sama vychovala dcéru...
J.H.:
To je pravda, ale našťastie ja mám so svojou dcérou veľmi pekný vzťah. Nemali sme konflikty dokonca ani vtedy, keď bola Sarah v puberte. A navyše, v šestnástich bola rok v škole v Amerike. Zmaturovala tam, vyhrala tenistku roka a ja som na ňu bola veľmi pyšná a boli sme si vzácne. Keď bola maličká, brávala som ju všade so sebou – do divadla aj na filmovačky, lebo som nechcela, aby mi ušlo čokoľvek z jej detstva. Nebolo to vždy jednoduché, ale chvalabohu som to zvládla a dnes máme s dcérou naozaj úžasný vzťah.
ETV: Kolonáda sa nakrúcala aj v prostredí kúpeľov. Stihli ste si ich aspoň trochu užiť?
J.H.:
Podarilo sa mi uchmatnúť si jeden deň pre seba. Bola som si zaplávať, užila si bahenný kúpeľ a masáž. Pripadala som si ako v raji! Nakrúcanie v kúpeľoch bolo veľmi príjemné. Rytmus týchto miest je úplne iný a mám pocit, že sa to odzrkadlilo aj v práci. Cestovanie je, samozrejme, trošku únavné, ale keďže už roky pendlujem medzi Prahou a Bratislavou, čo je pre mňa nejakých 200 kilometrov! Som rada, že Kolonáda nie je len o Bratislave, ale máme v nej aj nádherné pohľady na slovenskú krajinu.
ETV: Dvakrát ste bojovali s rakovinou. Ako sa vám podarilo pri takej diagnóze neprepadnúť zúfalstvu?
J.H.:
Každý mu prepadne, ide len o to, na aký dlhý čas. Určite prídu otázky: „Prečo ja? Prečo práve teraz?“ Začnete rekapitulovať, hodnotiť... Ja som napríklad nikdy nevedela oddychovať, je za tým moja zvedavosť a večná nenasýtenosť. Musím vždy zvládnuť čo najviac vecí, aby som mala pocit, že ten deň nebol zbytočný. Preto si nachádzam rôzne aktivity, aj keď práve nie som pracovne vyťažená. Teraz som sa znovu vrátila k spievaniu. Máme trio, s ktorým chodím spievať šansóny a teším sa, že môžem opäť dávať. Treba si vymyslieť cieľ, za ktorým sa oplatí ísť. Nezostať doma a nepreležať celý deň v posteli.
ETV: Povedali ste si pri niektorej postave: „Chcela by som mať takýto život!“?
J.H.:
UVerím, že napriek ťažkostiam, ktoré ma v živote stretli, som dieťa šťasteny. A čo sa týka postáv, niekedy si hovorím: „Už stačilo tých ťažkých postáv, veď skoro to isté žijem v reálnom živote!“ Aj preto by som si veľmi rada zahrala v komédii. Keď sa dostanete do stredného veku, vášmu životu už chýba neustále objavovanie nových vecí. A keď už niet čo objavovať, vtedy máte tendenciu padať do hlbočín. Možno aj preto ma lákajú úteky na druhú stranu sveta – do Nepálu, Afriky, chodím sa škriabať na skaly. To sú tie moje terapie proti stereotypu, bolesti, smútku či nečinnosti.

Zdroj: Eurotelevízia