Dva idoly v jednej rodine

Ešte donedávna poznali diváci len Maroša Kramára. Prišiel seriál CHLAPI NEPLAČÚ, a jeho starší syn Timur sa stal rovnako známym, ako jeho slávny otec. V našom rozhovore na seba chlapci všeličo prezradili.

ETV: Keď idete s otcom po ulici, zisťuješ, že už aj teba ľudia spoznávajú?
TIMUR KRAMÁR: Občas áno, ale určite nie toľko, ako tata.
MAROŠ KRAMÁR: Minule mojej žene niekto povedal: „Vy ste tá mamička Sebiho zo seriálu Chlapi neplačú?“ Už nie je známa ako moja žena, ale ako mama seriálového hrdinu.
ETV: Maroš, no tebe sa určite bežne stáva, že ľudia od teba pýtajú autogram, chcú sa s tebou zvečniť.
Maroš: Ale áno, dosť často, a tí, ktorí berú Búrlivé víno naozaj vážne, by mi dali aj po papuli za to, čo tam hrám v úlohe Mira. Niektorí si aj odpľujú: „Fuj!“ Ale väčšinou sú to príjemné stretnutia. Vyzvedajú, čo bude ďalej v Búrlivom víne, ja im to však nesmiem povedať – mám to zakázané, tak to stojí v zmluve.
ETV: Reagujú na teba rovnako intenzívne aj diváci v Čechách?
Možno i viac. V Čechách ľudia milujú divadlo viac ako my na Slovensku, a majú tiež oveľa viac takzvaných lovcov podpisov. V Čechách robím veľa nielen v televízii, ale i v divadle. Predstavenie Mandarínková izba hráme i 4-5 krát do mesiaca a  za posledné dva roky sme v Čechách odohrali asi 50 predstavení. Je príjemné dozvedieť sa od ľudí, že prišli do divadla, aby si vypočuli ľubozvučnú slovenčinu. To je zároveň odkaz pre všetkých neprajníkov, ktorí mi píšu, že som zapredanec, keď v Českej televízii hovorím po česky. Ja však chodím do Čiech i preto, aby som šíril slovenčinu.

ETV: Neodrádzajú ťa od herectva temnejšie stránky popularity, o ktorých hovoril tvoj otec?
Timur: Nie, byť hercom by ma určite bavilo, hoci ani neviem, prečo ním chcem byť. Účinkovanie v seriáli Chlapi neplačú ma však ešte viac naštartovalo. Baví ma pretvarovať sa na iné osobnosti, žiť životy iných ľudí.
ETV: To je už priam sofistikovaný dôvod.
Maroš: Timur navštevuje umeleckú školu Ludus, kde má hereckú prípravu, sem-tam mu i ja poradím. Keď ho vidím v seriáli, vždy mám nejaké pripomienky. Rodičia však majú nevýhodu v tom, že ťažko učia svoje deti, tie ich totiž nepočúvajú. Aj Timur sa tvári – tata neotravuj – ale dúfam, že hoci hrá frajera, niekde vzadu v hlave sa mu moje rady predsa len uložia.
ETV: Čo mu radíš?
Maroš: Aby si dával pozor na výslovnosť, zrozumiteľnosť, na dĺžne. Lenivý jazyk, zlá artikulácia, skracovanie, na tom by mal určite popracovať. Timur je mladý, neštudoval herectvo, ale dnes je to žiaľ aj medzi mladými profesionálnymi hercami veľmi rozšírený jav. Zo slovečiny sa stáva dosť čudný jazyk, na ucho nepríjemný.
ETV: Berieš si otcove pripomienky k srdcu?
Timur: Väčšinou sa ich snažím akceptovať, ale kým prídem na pľac a postavím sa pred kameru, dosť často na ne zabudem.
ETV: Čo sa ti na seriáli najviac páči?
Timur: Baví ma najmä kolektív  ľudí, ktorí na ňom robia. Pri nakrúcaní je väčšinou dobrá atmosféra, teda, ak nie sme v sklze. Vtedy sme všetci nervózni a najnervóznejšia je asi asistentka réžie, lebo tá všetkých naháňa. Ale aj s ňou sa dá porozprávať, hoci je pod tlakom.
ETV: Poznáš nejaké inscenácie, úlohy otca z detstva?
Timur: Najstarší film s tatom, ktorý si pamätám, je Štvrtá hlava draka, a to je asi jediný.
Maroš: Keď som v telke, moje deti sa na to nepozerajú.
Timur: Prepneme.
Maroš: Archívne inscenácie a filmy sa súčasným deťom zdajú veľmi pomalé. Rozprávky, na ktorých sme my vyrastali – a boli pekné – im už nič nehovoria.   
Timur: Keď sledujeme niečo staré, pri pohľade na hrdinov si vždy hovoríme: „No, tak to už urob!“ No oni len sedia, pozerajú sa na seba, a nič nerobia. Potom sa pohnú a zase sedia...
ETV: Čiže dôvod, prečo niečo zo starého repertoáru nepozeráš, nie je ten, že tam účinkuje tvoj otec a nedá sa na neho dívať?
Timur: To je jeden z mnohých dôvodov. Ja mám tata veľmi rád, a keby som ho videl, ako hral ako dieťa, tak by som mu musel vynadať, a to by som nerád.
Maroš: Rozmysli si, čo hovoríš, ešte stále bývaš u mňa. (smiech)
ETV: Teraz si však pekne povedal, že ho máš veľmi rád. Vieš vymenovať, prečo?
Timur: Napríklad, keď chcem ísť do Eurovei, tak ma, na rozdiel od mamy, pustí.
ETV: Aj s jeho kreditkou?
Timur: Tak to nie, keď chcem ísť do kina, tak za vlastné.
ETV: Napokon, však už zarábaš v seriáli.
Timur: Áno, dostávam honorár, ale tato mi ešte nič nedal.
Maroš: Zatiaľ mu jeho honorár obhospodarujem ja, však čo by s ním robil – neplnoletý?
Timur: No ja by som si to užil.
Maroš: O tom nepochybujem. Keď budeš dospelý, tak tie peniaze dostaneš. Nedávno sa ma pýtal, vraj prečo, keď ide zo školy, musí nám oznámiť, že chce ísť do Eurovei a nemôže tam ísť rovno. Zrejme im neviem dostatočne jasne vysvetliť, že ešte stále sú deti a život nie je len o tom brať, ale i dávať. Pokiaľ sú na mojej výplatnej listine, musia aj poslúchať. (smiech)

ETV: Myslíš si, že herci majú príjemný život?
Timur: Podľa mňa áno, pokiaľ nepracujú každý deň, ale len raz za čas, ale takých asi nie je veľa.
ETV: Otca ku ktorým radíš?
Timur: K tým druhým, ktorí furt pracujú a niekam cestujú.
Maroš: Ale zase tí, čo nemajú prácu, sú smutní. Herci sú buď šťastní a unavení, alebo nešťastní a odpočinutí.
Timur: Ja by som chcel byť v kategórii šťastní a odpočinutí.
ETV: Je tvoj tato naozaj tak málo doma, ako hovorí?
Timur: Z týždňa je možno polovičku doma a polovičku v Prahe, ale tú chýbajúcu časť nám vie poriadne vynahradiť.
ETV: Čím? Urobí v rodine poriadok, zoberie remeň a všetkých vás vyobšíva?
Timur: To našťastie nie, ale upratujeme záhradu, ideme na bicykle, v lete na loď k moru, v zime na hory. On ma naučil základy snowboardovania: vytlačil ma na kopec – a ideš.
Maroš: Ja sám síce veľmi nelyžujem ani nesnowboardujem, ale vždy som sa snažil deti aspoň vyprovokovať, aby začali niečo robiť, aby boli aktívne.
ETV: Po kom si myslíš, že si viac, po otcovi alebo po mame?
Timur: Krásou po mame, šikovnosťou po otcovi. Z každého som si vybral to najlepšie.

Zdroj: Eurotelevízia